Naozaj? Naozaj to nie je tvoj problém? Aká je tvoja reakcia, keď vidíš človeka v núdzi? Určite si teraz pomyslíš, že si vždy a za každých okolností ochotný pomôcť. No je tomu naozaj tak? Nie, v žiadnom prípade nechcem týmito úvodnými slovami spochybniť vašu ľudskosť, práve naopak, chcem vašu ochotu a váš prirodzený cit spolupatričnosti vyzdvihnúť, lebo ja a rovnako aj vy viete, že nie každý človek je odhodlaný konať dobro.
Všetci si myslíme, že keď si to bude situácia vyžadovať, tak sme ochotní ísť a zasiahnuť, tak nám to predsa prikazuje naša výchova a naša vlastná morálka. Ale to, ako naozaj v danej situácii zareagujeme veľakrát prekvapí aj nás samých.
Prvou a jednou z najdôležitejších vecí, ktoré ovplyvňujú naše konanie v konkrétnych scénach je prítomnosť iných ľudí. Spoločnosť do problému nezasiahne ani neprejaví záujem, pretože si myslí, že sa určite nájde niekto viac oprávnený ako on. Dovoľte mi použiť príklad. Mladá, iba dvadsaťsedem ročná pani s menom LaShanda, ležala v bezvedomí medzi regálmi v malom obchode. Ľudia zakopávajúc o jej mladé telo, prechádzali popri nej bez kúska empatie. Nikto nebol ochotný zasiahnuť do problému. Možno predpokladali, že nie sú na to dostatočne oprávnení a niekto s absolvovaným kurzom prvej pomoci by bol určite vhodnejší adept. Strach z urobenia niečoho trápneho je faktom, ktorý nám nespočetne veľakrát zviazal ruky a pomohol nám urobiť naše definitívne rozhodnutie – nepomôcť.
Ako som už spomínala komunita ľudí, s ktorými trávime čas nás do značnej miery dokáže formovať. Určite mi dáte za pravdu, že ľudia sú vedome alebo aj nevedome ovplyvňovaní zásadami ale aj správaním iných. Krásny príklad môžeme nájsť aj v minulosti, keď černošská komunita bola nezmyselne utláčaná a považovaná za menej cennú. Čin Rosy Parks viedol k vlne proti rasistickým protestov. Rosa Parks sa stala symbolom boja amerických černochov za svoje práva. Viem, že to je niekedy ťažké.
Viem, že je náročné vystúpiť zo zóny svojho komfortu. Viem, že je niekedy zložité ísť proti prúdu a ver mi, že niekedy pôjdeš sám, úplne sám, ale to neznamená, že to, čo robíš je nesprávne. Rosa určite pociťovala rovnakú dávku strachu. No ako by to bolo bez jej pričinenia dnes? Čo keby si vtedy povedala, že určite sa nájde niekto vhodnejší ako ona? Toto je podľa mňa vec, ktorú by sme sa my ako ľudstvo mohli od nej naučiť. Mali by sme sa naučiť vykročiť bez otázok a bez myšlienky, že nie sme dosť.
Som hrdina?
Len ten malý krok napríklad aj v situácií , keď niekto bude potrebovať tvoju pomoc a ty sa k nemu zohneš a privoláš lekársku pomoc mu môže zachrániť život a to, že nie si členom odbornej PZS – pracovnej zdravotnej služby, nie je prekážkou, ktorá by ti bránila vykonať tento čin. Charakter človeka sa pozná práve vo chvíli, keď začne konať dobre nezištne. Keď začne preukazovať dobro a úctu aj tým najzraniteľnejším. Keď sa dokáže hoci aj z tej najvyššej pozície zohnúť a pozrieť tulákovi do očí. To je podľa mňa hrdinstvo. To je hodné úcty.
Preto vás chcem poprosiť, aby sme nezatvárali svoje oči pred problémami iných, ale aby sme sa naopak riadili skratkou DDD, čo znamená : Dať Druhému Dobro.
Komentáre